Balkán 2: Durrës

7:40, hostel Rooster

Zobudili sme sa oddýchnutí. Klimatizácia bežala celú noc a hoci boli všetkých šesť postelí v izbe obsadených, každý sa venoval svojmu. Plán na deň: ešte raz na trh a potom do Durrësu, druhého najväčšieho mesta Albánska.

Trh bol plný tabaku. Jeden obchodník nám ponúkol celý kilogram za nízku cenu. Odmietol som trikrát či štyrikrát a on ma zakaždým uistil, že je to pre mňa dobré.

15:40, náš apartmán v Durrëse

Dostať sa sem bolo dobrodružstvo samo osebe. Na internete sme nenašli žiadne informácie o tom, ako medzimestské autobusy fungujú. Vedeli sme len, že zo stanice odchádzajú každých 30 minút. Z hostela sme vyšli o 11:00 a opýtali sa recepčnej, ktorá nám vysvetlila, že miestne autobusy nemajú cestovný poriadok a nie sú označené: opýtaš sa vodiča „Terminal?“, a ak odpovie „Terminal“, autobus ide na autobusovú stanicu, odkiaľ odchádzajú autobusy do Durrësu.

Pred odchodom sme prešli centrom ešte raz a hľadali pohľadnice. Úradníčka na pošte vedela po anglicky, ale nevedela, čo je pohľadnica, a ponúkla nám katalóg známok. Šli sme ďalej, obchod so suvenírmi sme prešli bez toho, aby sme si ho všimli, a museli sme sa vrátiť. Obchodník pohľadnice mal, odložené vzadu mimo dohľadu. Odišli sme spokojní, aj keď trochu unavení.

Druhý vodič autobusu, ktorého sme sa opýtali, mieril na Terminal. Cestou sme videli budovy z veľmi rôznych období vedľa seba a veľa odpadu pri ceste. (Tirana je známa zmesou osmanskej, fašistickej a sovietskej architektúry.)

Na Termináli sme zistili, ako to celé funguje. Lístky sa nekupujú vopred ani u vodiča, ale od sprievodcu, ktorý ide v autobuse, keď už sedíš. Samotný „Terminal“ je nedokončená betónová schránka, ktorá stojí v zarastenom poli najmenej dvadsať rokov, a skutočnou zastávkou je parkovisko vedľa nej, plné autobusov a taxikárov lákajúcich zákazníkov. Semafory ukazujú odpočítavanie, no slušná časť áut aj tak prešla na červenú.

Prvý autobus, do ktorého sme nastúpili, bol plný a po približne päťdesiatich metroch sme museli vystúpiť, pretože státie na schodoch nie je dovolené. Taxikár nám potom povedal, že posledný autobus do Durrësu už odišiel, hoci bolo sotva poludnie, a pýtal 5000 lekov (asi 40 €). Keď sme odmietli, cena klesla na 3200 lekov.

Pokojnejší vodič sa zapojil, odviedol nás od ostatných k správnemu autobusu a ospravedlnil sa: „Prepáčte, je to v Albánsku veľký problém, že to naši ľudia robia.“ Autobus stál 150 lekov na osobu, desaťkrát menej ako taxi.

Cesta trvala o 15 minút dlhšie, pretože autobus musel dôjsť k najbližšiemu kruhovému objazdu, aby sa dostal do správneho jazdného pruhu. Cesta do Durrësu bola v poriadku. Z okna sme videli ďalšie nedokončené budovy medzi priemyselnými areálmi a poľami slnkom vyschnutej trávy. Medzi Tiranou a Durrësom, vzdialenými 46 km, sa takmer nenašiel úsek cesty bez zástavby, čo je dosť odlišné od Slovenska, kde sú mestá a dediny zreteľne oddelené poľami.

V Durrëse som si v schátranej reštaurácii kúpil „hamburger“. Rada: na výlete to málokedy býva dobrý nápad. Toto bolo v ňom:

Kým som ho zjedol, hranolky zmäkli. Bol jedlý, aj keď nie vyslovene chutný. Najprv sme sa však museli dostať do apartmánu, asi 1,2 km od autobusovej stanice. Bolo 12:30 a veľmi horúco, preto cesta pôsobila dlhšie, ako bola. V bode označenom v aplikácii Booking.com také miesto nebolo.

Po tretom obchádzaní tej istej budovy sme sa opýtali staršieho pána a gestami a obrázkami sme mu vysvetlili, čo hľadáme. Odprevadil nás až na miesto. Apartmán, nazvaný Top view, mal naozaj pekný výhľad, väčšinou na zadnú stranu miestneho archeologického múzea, a za noc stál pre oboch asi 14 €. Osprchoval som sa a svoj hamburger som zjedol na balkóne.

Zvyšok dňa

Popoludní sme išli na pláž. Na večeru sme si vybrali talianskú reštauráciu práve preto, že bola jediná bez hostí. Jedlo bolo dobré, obsluha menej. Po pláži sme sa prechádzali do tmy, keď sa zaplnila, a sestra mi povedala, že neviem skomponovať fotografiu. Od umelkyne, ktorá študovala kompozíciu, to bolo oprávnené.

Predchádzajúce: Balkán 1: Tirana